JÁN ADAM REIMAN- mestský a stoličný lekár v Prešove, priekopník variolizácie - (1690 – 1770)
Vývoj zdravotníctva na Slovensku v 18. storočí ovplyvnili dva faktory. V prvom rade veľmi negatívnu úlohu zohrala absencia domácej lekárskej fakulty, čo značne komplikovalo, až znemožňovalo štúdium medicíny. Nedostatok vzdelaných lekárov sa odrážal v hygienicko – epidemiologickej situácii, ktorú výstižne ilustruje veľmi nízky priemerný vek vtedajšieho obyvateľstva u nás – iba 31 rokov. Druhým faktorom, podmieňujúcim vzostup úrovne zdravotníctva, bolo ukončenie reťaze krvavých stavovských povstaní, a teda aj zápasov rekatolizácie s evanjelikmi.
V tom čase mal významnú úlohu v procese vývoja zdravotníctva na našom území novovytvorený správny orgán – Kráľovská miestodržiteľská rada, ktorá vznikla v roku 1723 a mala sídlo v Bratislave. Jednou z jej úloh bolo aj chránenie územia Uhorska pred epidémiami nákazlivých chorôb.
J.A. Reiman, prešovský rodák, priekopník variolizácie po absolvovaní nižších škôl v Košiciach sa stal študentom slávneho prešovského evanjelického kolégia a v roku 1709, vo veku 19 rokov odchádza do cudziny, najprv do nemeckej Jeny a potom do holandského Leydenu študovať medicínu.
J.A. Reiman študoval lekárstvo v časoch, v ktorých medicínske myslenie – a nakoniec aj prax – boli ešte stále do veľkej miery pod vplyvom učenia legendárneho gréckeho lekára Hippokrata, neotrasiteľnej lekárskej autority celého európskeho stredoveku. Protipólom tohto hippokratovského trendu boli nové svieže prúdy, ktoré odmietali dogmatickú scholastiku a ktoré reprezentovali najmä Thomas Sydenham a Hermann Boerhaave a ktorí mali priamy vplyv na J.A. Reimana.
V roku 1712 J.A. Reiman úspešne vykonal tentámen, exámen a explikáciu. Na základe týchto skúšok mu lekárska fakulta povolila obhajobu dizertačnej práce De praecipuis diversitatis morborum fundamentis et curatione diversa, ktorá sa uskutočnila 16. decembra toho istého roku a diplom doktora medicíny s rovnakým dátumom mu okrem iných podpísali aj Germann Boerhaave a Govert Bidloov.
V roku 1713 sa Reiman vrátil priamo do svojho rodiska. Prešovská spoločnosť ho prijala veľmi priaznivo, čo svedčí i o tom, že ho menovali do funkcie mestského fyzikusa. Pre mladého 23 – ročného absolventa univerzity to bolo vyjadrením dôvery a veľkej úcty, ktorej sa tešil u svojich rodákov. Prešovská spoločnosť prijala Reimana veľmi priaznivo.
V roku 1714 sa oženil s dcérou známeho prešovského lekára Žigmunda Wachsmanna, z tohto manželského zväzku sa narodilo sedem detí.
Najplodnejšie obdobie profesionálnej činnosti J. A. Reimana spadá do rokov 1717 – 1738. Bol úspešným lekárom, známym v blízkom i vzdialenejšom okolí, lekáreň ktorú viedol mala vynikajúcu povesť, za ktorú vďačila nielen odbornej zdatnosti, ale aj dobročinnosti a ľudomilstvu svojho majiteľa. Venoval sa aj obchodu, predmetom jeho pozornosti bol veľkoobchod s liečivami a exotickým koloniálnym tovarom (citróny, pomaranče, korenie a pod.), ktorý patril ešte aj v 18. storočí do sféry obchodného záujmu lekárnikov. Vo veľkom sa venoval obchodu s vínom, ktoré získaval z viníc, ktoré vlastnil na juhovýchodnom Slovensku a v oblasti Tokaja.
Polovica 18. storočia bola vplyvom reforiem Márie Terézie obdobím nebývalej aktivity štátu, ktorá zasahovala aj do oblasti verejného zdravotníctva. Medzi vtedajšie opatrenia zdravotníckej komisie patril aj príkaz na definitívne zastavenie činnosti tých lekární, ktorých majitelia boli lekári. Toto nekompromisné rozhodnutie znamenalo pre J.A. Reimana stratu jednej z jeho životných istôt. Podal síce proti nemu odvolanie, z čoho vznikol spor, ktorý sa pretiahol až do roku 1757, ale jeho výsledok nebol preňho priaznivý. Po úmrtiach viacerých detí ešte v útlom veku, ale najmä dospelých synov – lekárov, bola táto strata pre Reimana ďalšou tvrdou skúškou a životným sklamaním. Posledné roky jeho života poznamenala ťažká choroba. Zomrel v pomerne vysokom veku 80 rokov v roku 1770.
V období života J.A. Reimana možno zdravotnícku situáciu charakterizovať vysokým stupňom chorobnosti najrozmanitejšieho pôvodu. Podstatnú časť úmrtnosti zapríčiňovali infekčné choroby. Bol to najmä mor, stále viac sa však postupne rozširovali ďalšie, podstatne menej známe ochorenia. Keďže vtedajšia úroveň zdravotníctva neumožňovala presnú diagnostiku, v terminológii, rozlišovaní i opise jednotlivých chorôb bola veľká nejednotnosť. Vďaka výrazným charakteristickým symptómom sa zvyčajne najpresnejšie diagnostikovali pravé kiahne – variola. Vyvolával ju vírus a vyznačovala sa vysokým stupňom nákazlivosti a úmrtnosti. Z celkového počtu nakazených osôb zomieralo asi 15 – 40 %. Postupom času u väčšiny dospelého obyvateľstva vznikala prirodzená imunita, a tak sa ťažisko chorobnosti presunulo na nižšie vekové skupiny. Choroba mala tri varianty: miernu formu, s malým počtom pľuzgierikov, komplikovanejšiu – s niekoľkými stovkami pľuzgierov a formu so splývajúcimi pľuzgiermi, ktoré pokrývali takmer celý povrch tela. Po vyliečení základnej choroby ostávali zmrzačenia – deformácie svalov a kĺbov, striktúry slizníc po pľuzgieroch, slepota a kožné defekty.
Od začiatku svojej lekárskej kariéry sa J.A. Reiman venoval pozorovaniu najrozmanitejších chorobných procesov a triedeniu získaných poznatkov. Publikoval najmä štúdie o infekčných chorobách, predovšetkým o dyzentérii, týfuse, osýpkach a kiahňach. Svoju prvú známu vedeckú správu publikoval vo vratislavskom nemecky písanom odbornom časopise Sammlung von Natur und Medicin... Geschichten. Je zvláštne a odporovalo to zaužívaným zvyklostiam tohto štvrťročného periodika, že článok s nemeckým názvom Von der Blatter – Seuche zu Eperies in Ober – Hungarn insonderheit ( O osobitnostiach kiahňovej epidémie v Prešove v Hornom Uhorsku) bol publikovaný po latinsky, teda tak, ako ho autor napísal. V ďalších prácach J.A. Reiman opísal svoje skúsenosti s terapiou kiahní, životosprávu a diétu počas choroby, ďalej uviedol najdôležitejšie „rozvážne úvahy“, ktoré podľa jeho mienky oprávňujú lekára pristúpiť k očkovaniu.
Pre súčasné hodnotenie prínosu J.A. Reimana do pokladnice ľudského poznania, jeho miesta v dejinách medicíny, boli nasledujúce roky kľúčovými. Rozhodnutie uskutočniť vlastný pokus s očkovaním proti kiahňam sa uňho zrodil pod vplyvom epidémie, ktorá ohrozovala Prešov. Jej opis uverejnil v dvoch častiach časopisu Sammlung von Natur und Medicin... Geschichten pod titulom Historia der in Epperies An. 1721 grassirten Blatter – Seuche, nebst kurtzen Reflexionibus von deren Ursprung und Curatione per vomitum und durchs Petltzen oder Onoculation (Priebeh postupu nákazy kiahní v Prešove roku 1721 alebo krátka úvaha o ich pôvode a liečení dávením a očkovaním alebo inokuláciou). Reiman hneď na začiatku uvádzal, že nie je jeho úmyslom vyrozprávať celý priebeh epidémie, uspokojí sa s náčrtom jej podstaty. Reimanov pokus s varilizáciou korešpondoval s jeho zásadou, ktorú vyjadril pri istej príležitosti: Skúsenosť má pre mňa väčšiu cenu ako všetko rozumkárstvo. Okrem Reimanovho presvedčenia a istoty, že jeho zákrok bude úspešný, musíme sa dnes hlboko skloniť aj pred jeho odvahou. Uskutočnenie takéhoto experimentu si za daných podmienok naozaj vyžadovalo veľkú dávku osobnej statočnosti a odvahy, najmä ak si uvedomíme, že jeho subjektom bola maloletá dvaapolročná zdravá dcéra, narodená v roku 1718. Na jeho variolizačnom pokuse je sporný iba čas jeho uskutočnenia, Reiman v práci z roku 1721 neuviedol totiž dátum svojej prvej variolizácie, a tak vlastne sám zapríčinil všetky spory. Až do roku 1768 nenašiel Reimanov priekopnícky čin na Slovensku nasledovníka. V roku 1771, pol storočia po Reimanovom pamätnom a úspešnom pokuse a rok po jeho smrti vznikol na území monarchie v Retzendorfe prvý očkovací ústav. Medicínska praktická i vedecká práca J. A. Reimana sa nezameriavala iba týmto smerom. Svoje dlhoročné praktické skúsenosti v liečení dyzentérie, čierneho kašľa, šarlachu, besnoty a ďalších ochorení publikoval vo vedeckých prácach. Pozornosť si zaslúžia aj Reimanove práce z oblasti meteorológie, analýzy a terapeutického využitia minerálnych vôd. Vo svojej výskumnej práci vo veľkej miere využíval aj termometriu, ktorú nevyužíval iba v medicíne, v rakúskej monarchii asi ako prvý systematicky meral denné teploty a stal sa zakladateľom ich dlhotrvajúcich pozorovaní.
V záujme zachovania úcty k J. A. Reimanovi, jeho činu, nesmieme nikdy zabudnúť na to, že v ľudských dejinách bola práve variolizácia prvou vážnou a účinnou zbraňou človeka proti infekčným chorobám a v tejto oblasti získal najväčšie uznanie.
Použitá literatúra: Anton Bartunek: Fyzikus Rayman. Život a dielo prešovského lekárnika a lekára. Vydavateľstvo Osveta, 1990 Spracovala: Marta Weissová
Odlišnosti v citácii mena J. A. Reimana: Anton Bartunek: Fyzikus Rayman Kronika medicíny: Ján Adam Rayman Ján Junas: Dejiny medicíny a zdravotníctva: Ján Adam Rayman Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove Reimanove dni v Prešove (konajú sa od roku 1972)
... knižnica poskytuje knižničné služby nielen zamestnancom psychiatrickej nemocnice, ale aj zamestnancom Fakultnej nemocnice s poliklinikou J.A. Reimana v Prešove. Veľkú časť návštevníkov knižnice tvoria aj pacienti hospitalizovaní v našom zdravotníckom zariadení, ktorí majú záujem prevažne o krásnu literatúru. Lekárska knižnica PN, Prešov |