MUZIKOTERAPIA AKO SÚČASŤ PSYCHOTERAPIE
Soňa Tomašových, Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v Pezinku
Začneme netradične - nie všetky zvuky sú pre človeka prínosom. Zvuk je charakterizovaný intenzitou a kmitočtom, pričom zvuky s nepravidelným kmitočtom sa nazývajú hluky a s pravidelným kmitočtom tóny. Práve zmienené hluky a šumy - nehudobné zvuky – pôsobia na ľudský organizmus negatívne. S postupujúcou industrializáciou spoločnosti dochádza k zhusteniu jednotlivých zvukov, pričom mozog ich nevníma vedome, organizmus ich však registruje, čím vzniká záťaž vedúca k stresu a napätiu. Postihnutá je pritom nielen nervová sústava, ale celý organizmus. Problémom je, že človek je schopný prijímať množstvo hluku ako samozrejmosť a navonok ho ignorovať bez toho, aby si uvedomil, že na neho pôsobí deštruktívnym spôsobom, čo v konečnom dôsledku môže spôsobiť rôzne psychické poruchy.
Jednou z možností zníženia "akustického smogu" je aj využitie liečivých účinkov hudby. Hudba vedie k prirodzenému posilneniu imunitného systému a jej meditačné, relaxačné i liečivé účinky sú dnes už dokázané a dobre známe. Moderné výskumy potvrdili, že existujú prinajmenšom dva základné druhy zvukov: zvuky, ktoré „vybíjajú”, oslabujú a unavujú poslucháčov a zvuky, ktoré „nabíjajú“ a dodávajú energiu. Potvrdilo sa, že mozog musí byť neustále aktivovaný senzorickými podnetmi. Jedna skupina vedcov dokonca preukázala najmenší nutný počet takýchto zmyslových podnetov (najmenej 3 milióny za sekundu, najmenej po štyri a pol hodiny denne).
Pravidelný nácvik počúvania hudby zlepšuje schopnosť koncentrácie, uľahčuje rozhodovanie, rozvíja tvorivé myslenie, bystrí pamäť a fantáziu. Pravidelné relaxačné cvičenia zmierňujú bolesti hlavy, únavu, podráždenosť, zvyšujú kreativitu a celkovú pracovnú aktivitu. Naučiť sa načúvať hudbu, znamená stať sa vnímavejšími a vidieť v nových súvislostiach aj každodennú realitu. My ju totiž najskôr „začujeme a uvidíme“ a až vzápätí pochopíme. Načúvanie samo o sebe nie je ťažké, naše uši sú mu k dispozícii priam dvadsaťštyri hodín denne. Nemusíme pritom robiť nič zvláštne – a predsa jeden z najväčších problémov súčasného človeka je, že nedokáže načúvať. Väčšina ľudí si myslí, že každý zvuk, ktorý započujú, je nutné okamžite vyhodnotiť. V skutočnosti však nezaujímajú postoj k počutému, ale len k jeho odrazu od svojho vlastnému názoru. Až keď sa človek naučí počúvať, dovolí zvukom a tónom, aby ním pozvoľna prechádzali a pôsobili na neho, a nie sa od neho iba donekonečna odrážali.
Prvotný účinok
Hudba sa nás dotýka bytostne tak hlboko, ako žiadne iné umenie. Môžeme obdivovať maľbu, grafiku, žasnúť nad nádherou architektúry, premýšľať o invencii literárneho textu, či hĺbke filozofickej úvahy. Z emocionálneho hľadiska nás však nič nezasiahne tak hlboko a okamžite ako hudba. Hudba prináša nový rozmer do života každého, či už je tvorcom, alebo „len“ poslucháčom. Je nezameniteľnou súčasťou kultúry – pracuje s ňou každé významné náboženstvo, lebo étericky stelesňuje inak nepredstaviteľný duchovný svet a vyjadruje hĺbku ľudských túžob a emócií.
Hudba nás sprevádza v každodennom živote od rána do noci, takmer všade, kam sa pohneme - duniace rádiá v autách, spievajúce vchody do kaviarní, rozlieha sa v obchodných domoch, v slúchadlách chodcov.... Nové technické prostriedky prinášajú hudbu kamkoľvek, kde sa žije, baví, ba i pracuje. Najviac poslucháčov sa sústreďuje na jednoduchý rytmus súčasných žánrov, ale neprehliadnuteľným javom je renesancia folkovej hudby. A svoje verné publikum má našťastie aj vážna hudba, od stredovekých balád a chorálov, cez diela klasikov, až po moderné skladby súčasnosti. To všetko len dosvedčuje silný vplyv hudby na človeka. Tento vplyv existuje odpradávna a preto je logické, že postupom času sa začal využívať aj cielene. Cielená práca s hudbou sa nazýva muzikoterapia.
Muzikoterapia (z gréčtiny - moisika - hudba, therapeineio - liečiť)
Muzikoterapia je špeciálna psychoterapeutická metóda, pri ktorej je hudba využívaná aktívnym, alebo pasívnym (receptívnym) spôsobom. Vťahuje človeka do procesu komunikácie, k rozvinutiu ktorej vedú všetky psychoterapeutické techniky. Keďže muzikoterapia je svojím okamžitým účinkom na náladu jednou z najefektnejších neverbálnych techník, môže významne urýchliť celkový terapeutický proces. Zvlášť v strohom nemocničnom prostredí podporuje celkovú psychosomatickú relaxáciu, ktorá následne pacienta pozitívne aktivuje ku kontaktom s okolím.
Muzikoterapiu možno uplatniť u všetkých vekových kategórií. V Psy- chiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku je muzikoterapia súčasťou programu otvorených psychoterapeutických a psychosociálnych skupín. Programy muzikoterapie možno rozdeliť na aktívne formy, kedy pacienti sami interpretujú spev a hudbu, alebo formy receptívne, vychádzajúce z počúvania reprodukovanej hudby. Možností využitia hudby v psychoterapii je veľa - od harmonického rozvoja osobnosti, cez relaxáciu až k liečbe rôznych psychických porúch. Cieľom je doviesť pacientov k hlbším osobným zážitkom a zoznámiť ich s rôznymi možnosťami sebavyjadrenia a komunikácie prostredníctvom hudby, pohybu, rytmu, tanca a spevu. Zároveň podnecuje ich emocionálne vyjadrenie, rozvíja komunikačné schopnosti, zlepšuje motorickú a intelektuálnu koncentráciu a kompenzuje nedostatok zážitkov počas hospitalizácie. Pracuje sa predovšetkým s prežívaním hudby, pričom sa využívajú aj relaxačné techniky vedúce ku koncentrácii a k uvoľneniu, ako aj imaginácie, ktoré rozvíjajú asociatívnu pamäť.
Receptívna (pasívna) muzikoterapia sa zameriava na počúvanie hudby. Významnou zložkou tohto procesu je samotný nácvik načúvania a vnímania hudby, pričom si pacient všíma svoje vnútorné pocity vyvolané hudobnou ukážkou a má možnosť ich následného spracovania v skupinovej, či individuálnej psychoterapii. Túto metódu možno kombinovať s autogénnym tréningom pri hudbe, relaxačným dýchaním, alebo s použitímtechník práce s energiou tela.
Aktívna muzikoterapia – znamená aktívnu produkciu „hudby“, alebo jednoducho zvukov. Vytváraním zvukov zapája pacienta do terapeutického procesu, ponúka mu možnosť sebarealizácie a uvedomovania si vlastnej alebo skupinovej dynamiky. Hudba a rytmus sú v tomto prípade vyjadrovacím prostriedkom, je to ponuka iného než slovného vyjadrenia myšlienok a pocitov. Obsahom aktívnej muzikoterapie sú psychodynamické hry s hudbou, výrazový tanec, hra na telo, rytmické cvičenia, dychové cvičenia, ale aj zameranie pozornosti na prirodzené i umelé zvuky okolitého prostredia. Tento proces rozvíja viaceré zložky osobnosti a prináša nové spôsoby myslenia a uvažovania.
Poznatky z muzikoterapie sa využívajú v ďalších oblastiach psychoterapie a jej techniky možno kombinovať s ďalšími metódami, ako je arteterapia, psychodráma, alebo biblioterapia. Cieľom muzikoterapie je maximálne podporiť celkový terapeutický proces.
Pár slov z histórie
Hudba a rytmus sa už od nepamäti používali ako liečivé prostriedky. Pôvodne bola hudba chápaná hlavne ako forma komunikácie s nadprirodzenými silami, ako spôsob, ktorým sa ľudia snažili zapôsobiť na bohov a démonov vo svoj prospech, či prospech svojho kmeňa. Okrem toho bola tiež jedným zo spôsobov boja s chorobami a strachom z nadprirodzených síl. Pri magickom liečení a zaklínaní bol hlavný rytmus vytváraný jednoducho, napríklad tlčením palicou o kameň, alebo o dutý kmeň, pričom sa opakovane menila intenzita a tempo. Mágiu obradu umocňoval šaman emotívnym spevom a v rytme úderov dynamicky strhával k živelnému prejavu aj ostatných.
„... u prírodných národov hudba bola – a doposiaľ je - nevyhnutnou súčasťou každodenného bytia, súčasťou kultúry, magických obradov i liečenia. Hudba či pieseň je u nich vždy funkčná. S jej pomocou bojoval prírodný človek o svoje zdravie, o dobrý lov, o šťastie, o lásku. Je súčasťou rituálov narodenia i smrti, ako aj privolávania slnka, či dažďa. Pieseň, ktorá je súčasťou obradov sa inokedy nespieva. Základným kameňom všetkých rituálov je hudba a tanec. Neexistuje pasívne publikum, tancujú a spievajú všetci. Zlí démoni sú zaháňaní monotónnym spevom, v ktorých sa opakujú krátke intervaly, krátke motívy a vždy sa vracajú do pôvodného tónu. K tomu pripojený rytmicky sa opakujúci tanec vzbudzuje pocity eufórie, extázy, ktorá tu je však nie je spájaná len s obvyklým prežívaním radosti: ide o niečo viac: o stav vytrženia medzi životom a smrťou, o stav medzi božským a ľudským. Iba v tomto stave sa napoja na magické sily, ktoré ovplyvňujú ich životy...“ (Schánilcová – Vodňanská, 1993).
Z primitívnych obradov sa postupne vyvinuli určité rituály, ktoré sa diferencovali vzhľadom k jednotlivým ochoreniam. Každý kmeň si pestoval vlastné osobité rituály odlišné od iných kmeňov v úprimnej viere, že účinne zaháňajú a vyháňajú z tela choroby a zlých duchov. Hudba, rytmus, spev a tanec mali v týchto obradoch náročnú dynamiku (uvádza sa tempo okolo sto úderov za minútu) a niektoré národy mali dokonca pre pojmy hudba, tanec a spev len jeden jediný výraz. Keď Indiáni kmeňa Wallawalla ochoreli, spievali až niekoľko hodín denne. U kmeňa Ogibwa sedel šaman pri hlave chorého a spieval mu. Rituály mali tak liečebnú, ako aj preventívnu funkciu a v ich moci bolo zahnať zlých duchov a choroby ďaleko za územie kmeňa. Okrem chorôb sa vyháňali aj zlí a neprajní duchovia – napríklad, keď bola slabá úroda, alebo sa rodilo málo detí a kmeňu hrozilo vymretie.
Rituály prinášali nielen magickú silu, v moci ktorej bolo uzdravenie jednotlivca, či spoločnosti, ale aj zábavu. Prírodné národy totiž zďaleka tak striktne neoddeľovali prvok hry a zábavy od vážneho diania, ako moderné národy. Terapia u nich často spočívala aj vo vytváraní akejsi modelovej situácie, štylizovanej a dramaticky predstavujúcej priebeh choroby a jej postupné liečenie, spejúcej k uzdraveniu pacienta. Ten svojou aktívnou účasťou a hrou jasne v rituáli vyjadril svoju vôľu a túžbu po uzdravení.
Pôsobením hudby na ľudský organizmus sa zaoberali filozofi už v starovekej Číne, Judei, Egypte, či Grécku. Napríklad Aristoteles pripisoval dórskej hudobnej stupnici duchovnú silu, stupnicu lýdickú považoval za vhodnú pre deti, kým stupnicu frýgickú opisoval ako znepokojujúcu a vyčerpávajúcu. Opojná a nebezpečná sa mu zdala dionýzovská hudba. Zaoberal sa i „hudobnou katarziou", čiže psychickým uvoľnením pomocou hudobného prejavu alebo zážitku, ktorý pomocou výbuchu emócií následne spôsobí náhle uvoľnenie psychickej záťaže. V Egypte už tritisíc rokov pred naším letopočtom vozili chorých na loďkách po Níle, pričom im hrali upokojujúcu hudbu na jednoduchých nástrojoch. V Starom zákone (prvá Kniha Kráľov) sa dozvedáme o kráľovi Dávidovi, ktorý spevom a hrou na harfu vyliečil kráľa Saula z trudnomyseľných stavov. V starej Judei používali hudbu pri liečbe amokov, ale aj pri záchvatoch epilepsie.
V 17. a 18. storočí dostala liečba hudbou pomenovanie "iatromusica"; pričom sa už venovala pozornosť aj somatickým a fyziologickým procesom, ktoré hudobnú percepciu sprevádzali. Nová metóda sa nevídane začala rozvíjať najmä po druhej svetovej vojne a súčasná psychoterapia len potvrdzuje, že ak dostatočne zameriame pozornosť na liečivý účinok hudby, cielene zvolenú melódiu, či pôsobenie tónov možno vhodne využiť na terapeutický účel.
S vývojom viacerých vedných disciplín sa vedomosti o pôsobení zvuku a hudby na ľudský organizmus postupne dotvárali a v muzikoterapeutických štúdiách sa objavujú nové poznatky, napr. z neurofyziológie, chémie, biológie a psychológie.
V roku 1948 založil vo Švédsku A. Pontvik školu zameranú na muzikoterapiu. Paralelne vzniká aj jedna z prvých škôl amerických a za ňou potom nasleduje rozvoj mnohých hudobných a terapeutických teórií a škôl v ďalších štátoch. A napríklad v Anglicku sú bežné časté vystúpenia umelcov v nemocniciach, práve z dôvodu, že hudba a umenie majú silný a blahodárny vplyv tak na psychickú, ako aj somatickú zložku osobnosti.
Ako hudba pôsobí na organizmus
Počúvanie hudby vyvoláva u človeka určité psychické i somatické procesy. Hudbu vnímame a preciťujeme celým svojím vnútrom a jednotlivé tóny v nás vyvolávajú určité nálady, pocity, afekty, ako i zmeny správania a súčasne ovplyvňujú aj naše najdôležitejšie vegetatívne funkcie. Melódia pôsobí na našu asociatívnu pamäť tak, že tóny jej napomáhajú vybavovať si pamäťové záznamy (engramy), v ktorých je podobný zvuk už raz zachytený. K záznamu sa vzťahuje nejaká emócia. Pokiaľ sa človek dostatočne uvoľní, môže sa u neho dostaviť emócia spojená s engramom, ktorý práve „vyplával“ na povrch.
Hudba má okrem toho liečivé účinky aj na telesné orgány, čo je tiež vedecky dokázané. Tóny v určitej melódii stimulujú vegetatívne prejavy organizmu. Zvuk vytvára vibrácie pohybujúce sa vzduchom a ovplyvňuje ľudské telo. Svaly a nervy postihnutej časti tela sa počas hudby koncentrujú a relaxujú (v krátkych pauzách v skladbe). Hudbou do tela vchádza energia a ovplyvňuje nervový systém – najviac sluchové nervy. Rytmus hudby je blízky rytmu srdca a srdečnému tepu. Pri srdečných úderoch a pulzovej vlne dochádza k excitácii, po prejdení pulzovej vlny za poklesu tlaku v cievach nastáva relaxácia a upokojenie. Upokojujúce melódie liečia hypertenziu, napätie, kŕče, nespavosť, srdcové ochorenia, a aj bolesti hlavy.
Pri počúvaní hudby postupuje zvuková informácia do mozgovej kôry cez obe dráhy, pričom v retikulárnej formácii sú vyvolané budivé reakcie, ktoré sa v somatickej sfére prejavujú zmenou svalového napätia a zvýšenou svalovou činnosťou. Pri dynamickej hudbe potom môžeme pozorovať kývanie hlavou, niekedy i celým telom, "bubnovanie" prstami do taktu, či rytmické pohyby nohami Na organizmus však nepôsobí iba jeden akustický podnet. Človek sa nachádza v mori vibrácií a nie všetky je jeho mozog schopný prostredníctvom sluchu registrovať. Zvuk počujeme v rozmedzí zhruba od 16 Hz do 16 000 Hz, čo je pomerne malá časť celkového zvukového vnímania. Zvukové vlny však pôsobia na celý organizmus a vibrácie dopadajú na bunky celého ľudského tela. Následne sú spracovávané mnohými ďalšími kanálmi, lebo celé ľudské vnímanie je multisenzoriálne. Zvukovú vlnu tak môžu vnímať aj ľudia, ktorí sú znevýhodnení nedoslýchavosťou, hluchotou i hluchoslepotou. Nakoľko sú u nich veľmi rozvinuté ostatné zmysly (najmä hmat), vnímajú dopad zvukovej vlny na celý povrch tela ďaleko intenzívnejšie. Preto je celkom mylná predstava, že s týmito ľuďmi nie je možné pracovať v oblasti terapie hudbou, či tancom. Je známe, že nepočujúci improvizovane tancujú v rytme hudby. Rozkmitané molekuly zvukovej vlny prúdiace vzduchom dopadajú na ich kožný systém. Následné spracovanie v centrálnom nervovom systéme má za následok uvedomenie si vibrácií spojených s rytmom hudby. Rytmus potom môžu vnímať i skrz podlahu bosými chodidlami alebo dlaňami opretými o drevené obloženie stien sály.
Rytmus, pohyb, spev
Hudba a najmä rytmus ovplyvňujú retikulárnu formáciu, čo následne vedie k budivým reakciám v somatickej oblasti a podporuje pohyb, ktorý je významnou súčasťou muzikoterapeutickej praxe. Možnosť pohybu podľa rytmov hudby vedie k prehĺbeniu vnímania dynamiky hudby. Ak je hudba dobre zvolená, podnecuje pohybové aktivity, motivuje a usmerňuje pohyby celého tela a dochádza k spontánnemu rehabilitačnému účinku. Dochádza k prebudeniu pohyblivosti, postupnému získavaniu skúseností s pohybom, orientáciou, sebadôverou, čo vedie k zlepšeniu kvality života Takto možno použiť hudobné terapeutické programy i pri ďalších chorobách, napr. pri liečbe Parkinsonovej choroby.
Hudobné aktivity sú už dlhú dobu rozvíjané aj v oblasti logopédie, najmä pri koktavosti - poruche fluencie, ale i ďalších rečových vád. Mimoriadna pozornosť je v týchto prípadoch venovaná spevu, pretože pravidelné dýchanie a rytmická zložka piesní pomáha pri zlepšení reči, ale blahodárny vplyv má tiež spontánna radosť z hudby a spevu, ktorá motivuje k ďalším výkonom. Muzikoterapeut však svoj program musí konzultovať s logopédom, ktorý určí vhodnosť metódy po dôkladnom vyšetrení. Každopádne je dokázané, že terapeutické účinky zvuku a hudby majú svoje oprávnené miesto i v oblasti špeciálnej pedagogiky.
Prežívanie hudby
Prežívanie hudby podnecuje emocionálnu aktivitu. Hudba preniká oveľa hlbšie do ľudskej psychiky než napríklad hovorené slovo a tým prekračuje hĺbku javov zodpovedajúcich verbálnemu prejavu. Je schopná špecifickým spôsobom komunikovať a vyústiť do silného emocionálneho vyjadrenia, ktoré u poslucháča vyvoláva okamžitú psychickú odozvu. Je vedecky dokázané, že emócie, spôsobené pasívnym (počúvanie) alebo aktívnym (hra na nástroje) kontaktom s hudbou vyvolávajú reakcie, ktoré bezprostredne ovplyvňujú biochemické pochody v ľudskom organizmu. Procesy, ktoré sa pri počúvaní hudby odohrávajú v psychickej a biologickej vrstve organizmu, zasahujú vývojovo najstaršie oblasti mozgovej kôry, tj. thalamus, hypothalamus, limbický systém a retikulárnu formáciu mozgového kmeňa. Pri vytváraní emocionálnych reakcií má dôležitý význam predovšetkým limbický systém, ktorý ovplyvňuje správanie, výstavbu pamäti, osvojovanie nových poznatkov a emocionálnu aktivitu. Čím je emočné pozadie výraznejšie, tým trvalejšie a intenzívnejšie sa ukladajú senzorické informácie do vedomostných vrstiev. Prostredníctvom tohto poznatku sa dá predpokladať, že využitie hudobného diela s vysokým emocionálnym nábojom napomáha aktivácii limbického systému a jeho prepojeniu s dôležitými časťami mozgu, čo má za následok podporu osvojovania si nových poznatkov, činností a vzorov správania v motorickej i psychickej sfére zdravého i postihnutého človeka. Akustické podnety ovplyvňujú aj fyziologické vnemy ako dýchanie alebo pulz, ale rozhodujúca je interakcia medzi psychickým vnímaním a obsahovou vrstvou hudobného diela. Takto vzniknutý dialóg podnecuje psychické zmeny, evokuje bytostné sily, prispieva k tvorivému rozvoju osobnosti vnímateľa a aktivuje pozitívne emócie.
Efekt vplyvu hudby a jej prežívania je samozrejme daný aj individuálnymi rozdielmi medzi ľuďmi. Neexistuje iba jediný a u všetkých rovnaký hudobný zážitok. Avšak všeobecne platí, že postupným prienikom poslucháčovej psychiky do obsahovej vrstvy hudby sa u neho dostavuje umelecký zážitok. Ten následne ovplyvňuje jeho hudobné vedomie i jeho citový a myšlienkový svet.
Využitie v psychiatrii
Dnes je už muzikoterapia bežne používaná v mnohých medicínskych oboroch ako tzv. komplexná metóda, pretože na hudbu reaguje nielen telo, orgány a zmysly, ale predovšetkým psychika. So zvukmi a tónmi teda rezonuje nielen telo, ale aj – čo je najdôležitejšie – práve duša. Pretože hudba má najsilnejší ohlas práve v ľudskej psychike. Jej liečebné využitie sa preto uplatňuje najmä v psychiatrii a klinickej psychológii, teda v odboroch, ktoré diagnostikujú a liečia duševné poruchy. Hudba má značný vplyv na psychickú rovnováhu človeka a na to, čo na ňom zvonku nevidíme, ale čo ho bolí v jeho duši, čo kdesi vo vnútri narúša jeho psychiku a navonok sa prejavuje ako choroba.
Muzikoterapia sa v terapeutickej praxi využíva u širokého spektra psychických porúch - u pacientov s neurotickými poruchami, poruchami osobnosti, poruchami príjmu potravy, u závislých od alkoholu a iných návykových látok, ale aj u pacientov pri doliečovaní psychóz. Zvuk a hudba pôsobia ako vynikajúci neverbálny prostriedok komunikácie s vonkajším prostredím. Napr. závislý pacient má často problémy v komunikácii, ale i problémy s vlastnými emóciami. Nereálne hodnotí minulosť a budúcnosť a má značne oslabenú vôľu. Prostredníctvom rytmu, melódie a harmónie sa aktivuje jeho emocionálne prežívanie, upevňuje sa schopnosť sústredenia a rozvíja sa komunikácia. Pokiaľ ide o schizofréniu – vedomie a intelekt môžu byť u pacienta dobre zachované, deformované je však jeho vnímanie, myslenie a má otupenú afektivitu. Deformované vnímanie seba samého ruší hranicu medzi jeho skutočnosťou a fantáziou. Pravidelný kontakt s hudbou môže u pacienta umocniť jeho konkrétne vnemy. U osôb postihnutých mentálnou retardáciou zasa treba vychádzať z faktu, že sú postihnuté rozumové funkcie a porušená je aj celková schopnosť koncentrácie, pričom vo sfére citov prevládajú afekty nad emóciami. Napr. mentálna retardácia býva často spojená s niektorými telesnými anomáliami, alebo so zníženou pohybovou obratnosťou . V tomto prípade muzikoterapiou možno rozvíjať ich sluchové schopnosti, využívať ich záujem o jednotlivé zvuky a tóny a prehlbovať tak ich citové prežívanie. Taktiež možno trénovať rozvoj motoriky a v niektorých prípadoch i koncentrácie. Naviac spoločným faktorom je, že hudba je ideálnym prostriedkom pre uvoľnenie nahromadenej tenzie. Intenzívny hudobný zážitok je často spojený s katarziou, očistným momentom, ktorý má veľký terapeutický účinok.
Využitie hudby ako komunikačného prostriedku zahrňuje nielen neverbálne formy typicky hudobné, ale i nehudobné formy, medzi ktoré patrí okrem iného aj mimika a gestikulácie. Tieto formy možno považovať za prevažne emocionálne výrazové prejavy, ktoré mnohokrát bývajú diagnosticky cennejšie, než verbálne výpovede. Muzikoterapia je často aj cenným diagnostickým prostriedkom pre terapeuta. Pacient sa v priebehu terapie stáva lepšie "čitateľným" a mnoho väzieb, reakcií a prenosov sa prejaví transparentnejšie. Naviac, práca s asociáciami často terapeutovi sprístupní obsahy pacientovho nevedomia, ktoré môžu byť veľmi užitočné pri hľadaní pôvodu psychickej poruchy. Muzikoterapia je tak po každej stránke obohacujúcou formou psychoterapie, ktorá v interakcii hudby, pacienta a terapeuta otvára komunikačné kanály i regresívne procesy a podporuje kreativitu a improvizačné schopnosti pacienta.
Výber hudby
Počúvanie hudby napomáha k celkovej koncentrácii a psychosomatickému vyladeniu človeka. Navonok sa môže zdať, že každý vie, akú hudbu má počúvať, aby sa cítil lepšie, a že si každý sám zvolí hudbu, ktorá mu urobí dobre na duši. Sú však stavy, ktoré potrebujú odbornú radu, pretože hudba ovplyvňuje celú sféru emócií, ktoré - ako už bolo povedané - môžu vyvolať rôzne druhy asociácií, reflexií a spomienok. V procese skupinovej muzikoterapie pacient prežíva nielen hudbu, ale aj svoje telo, svoje emócie a k tomu interakciu s okolím a celkovú skupinovú dynamiku. Pri výbere treba mať na zreteli – či chceme prioritne vzbudiť emócie a komunikáciu, alebo navodiť relaxáciu a kompenzovať chýbajúce „dobré“ zážitky. Aj keď jednotlivé ciele navzájom súvisia - hudobná relaxácia a uvoľnenie napomáha všeobecne k lepšej komunikácii a lepšia komunikácia vedie k spontánnemu a zreteľnejšiemu vyjadrovaniu, čiže ovplyvňuje verbálny a neverbálny prejav - účinok sa neprejaví v tej istej chvíli, preto treba pri výbere hudby myslieť na to, ktorý prejav podporíme ako prvý. Doporučuje sa postup: relaxácia – emócia - komunikácia. Muzikoterapia prebieha jednak počúvaním nezávislých hudobných diel, alebo aj ako cyklus na seba naväzujúcich celkov. Pre navodenie relaxácie je vhodné použiť nahrávky inšpirované prírodnými zvukmi.
Hudbou prestupujú prvky, vyskytujúce sa všade okolo nás: zem sa odráža v bicích nástrojoch, vzduch a priestor vibrujú v dychových nástrojoch, struny umožňujú rozkvitnúť vode a sláčiky zažínajú oheň .
Na meditáciu sú vhodné organové koncerty (Bach, Haydn), alebo Vivaldiho diela, ale aj klavírne sonáty (Beethoven).
Pre vzbudenie emócií sú odporúčané symfónie (Mozart, Beethoven, Brahms, Dvořák, Mahler, Čajkovskij), klavírne koncerty (Chopin), operné predohry (Verdi, Rossini, Puccini), Bolero (Ravel) a pod.
Pre uvoľnenie, zábavu, či odpočinok sa prehráva aj moderná hudba - doporučovaný je folk, country hudba, alebo filmová hudba.
Vzťah terapeut - pacient
Aj keď je hudba samotná ideálnym prostriedkom pre navodenie stavu relaxácie a účinným prostriedkom na uvoľnenie stresu a napätia, nemožno zabúdať na dôležitú skutočnosť, že efektivita akejkoľvek terapeutickej práce je predovšetkým záležitosťou ľudského vzťahu. Pokiaľ sa odohráva v liečebnom prostredí, ide pri nej aj o vzťah medzi pacientom a terapeutom, o umenie počúvať druhého a poskytnúť mu podporu. Práca muzikoterapeuta si vyžaduje rozmer, ktorý kladie nároky nielen na jeho odbornú erudícia a profesionalitu, ale i na jeho osobnosť. Predpokladom kvalitnej muzikoterapie nie je iba znalosť a využitie hudby, ale celkový odborný, profesionálny prístup k pacientovi. Táto práca teda vyžaduje tak aspoň základné hudobné, ako aj psychoterapeutické vzdelanie.
Použitá literatúra:
Mátejová, Z.: Základy teórie a praxe muzikoterapie. Bratislava, SPN 1993
Šimanovský, Z.: Hry s hudbou a techniky muzikoterapie. Praha, Portál 1998
Zeleiová, J.: Muzikoterapia – dialóg s chvením. Bratislava, Hudobný ústav SAV 2002
Ďalšia odporúčaná literatúra:
Berger, R.: Hudba a pravda. Bratislava, Orman 1997
Kratochvíl, S.: Základy psychoterapie. Praha, Portál 1998
Krbaťa, P.: Psychológia hudby. Prešov, Matúš 1994
Linka, A.: Kapitoly z muzikoterapie. Rosice u Brna, Gloria 1997
Melichar, A.: Hudobná psychológia. Banská Bystrica, PF UMB 1991
Vitálová, Z.: Muzikoterapia. Bratislava, VM - Press 1999